Srpen 2016

čas rátaný na pivá

29. srpna 2016 v 16:50 | ONA |  Minúty, hodiny, dni,...
Po dlhej dobe (čítaj 2 dni) som sa konečne videla s mojím mužom. Chvíľku rozpakov pri šálke kávy a potom....

Zrušenie plánovania.

Môj muž momentálne mení prácu a tak sa nejako počty poplietli, on zaskakuje ešte za nejakého kolegu a wuala, zrazu zisťujem, že celé moje plánovanie oslavy jeho narodenín je zbytočné lebo on bude pracovať a vlastne celý nasledujúci týždeň bude mať voľno AŽ jeden deň. "Hurá". A tak som napísala pár priateľom čo o tom mojom úžasnom nápade vedeli, aby zadržali svoju fantáziu lebo celá akcia sa ruší. Celkom ma to sklamalo. (už som mala dokonca skoro spísaný list úloh) Chcela som aby jeho narodeniny boli nezabudnuteľné, aby si dokázal aj po rokoch spomenúť na tie jeho prvé pri mne. No...možno nabudúce...alebo niečo na ten jeden deň vymyslím alebo ktovie.
Deň po sklamaní však neskončil, druhá časť bola ešte veselšia.

Nenudíš sa tu ked tu len tak sedíš?

Andrzej nás zavolal do jedného podniku na pivo a na ...POKER. Po 10minútovom rozhodovaní či tam ideme alebo nejdeme sme tam samozrejme šli. Môj muž sa dušoval,že hrať nebude ale samozrejme....
Po nejakom čase (rátajme ho na pivá), tak teda už pri prvom pive dal vklad 5eur a šlo sa. Ako jediný nehrajúci člen som mala teda o zábavu postarané. V miestnosti plnej ľudí ktorých nepoznám (okej poznala som môjho muža a Andrzeja) som mala silnejší pivný ťah. Takto som si veru večer nepredstavovala. Zaklincovala o Barbie v mojom zornom uhle, ktorá sa ma spýtala či sa nenudím ked tu len tak sedím. Keby som vedela pohľadom zabíjať tak by som ju veru nezabila hned, asi by som ani ten pohľad nepoužila a v rámci možností ju chladnokrvne a pomaličky zabila sama. Zlatúšik bola.
A tak som tam tak dalej sedela kým môj muž hral, užívala si svoju "podstatnú úlohu" večera a odmietala pľuvať pre šťastie na karty. Nebola som v úlohe trucovitej priateľky, to nie ale nemohla som zakryť, že ma to mrzelo. Trochu...ale rátajme čas na pivá a pri tom treťom som sa začala baviť. Vážne. Dokonca som sa smiala na vtipoch od chlapíka čo sedel vedľa mňa (volal sa na eM ale viac o ňom neviem). A nejako popri pití a písaní s mojími ženami z práce sme prišli na to, že ja toho môjho chlapa musím neskutočne mať rada ked sedím ako rúra do pol druhej rána poslušne po jeho boku a pozerám ako sa pekne hrajú. Aj nabudúce. A bez irónie, len by tam nemusela byť Barbie lebo sa to naschvál naučím hrať a jej dieťa bude nosiť do strednej len vrecia namiesto oblečenia.


Hľadanie narodeninového darčeka

27. srpna 2016 v 13:41 | ONA |  Minúty, hodiny, dni,...
Hoci máme teraz obdobie ticha (hlavne z mojej strany) aj tak nie som dostatočne naštvaná či urazená na to, aby som nerozmýšľala nad blížiacimi sa narodeninami môjho muža a mojou neschopnosťou vymyslieť darček.

Kúp mu niečo s čím sa bude môcť mojkať.

Môj prvý náapad s ktorým prišiel pocit, že som geniálna bol, že mu kúpim tarantulu. Berúc do úvahy to, že má z pavúkov panický strach ale ho nepopierateľne fascinujú mi to pripadalo ako veldielo mojej mysle. Zastavil ma však jeho spolubývajúci Andrzej. Ked už zvieratko, tak zvieratko s ktorým by sa mohol mojkať. Hmmm....
Prešli sme spolu od korytnačiek cez králikov a papagájov až kým sme neusúdili, že zvieratko nebude to pravé orechové. Sakra!
V jedno popoludnie sa však oni medzi sebou rozprávali o kúpe sliepky (aby mali vajíčka na palacinky) až to prerástlo do hrdličiek na svadby a pštrosoch na záchranu hladujúcich pričom ma napadlo, že to nie je a taký odveci nápad. Tá sliepka. Len v inej podobe. Prvý vtipný nápad je teda kúpiť mrazené kura (krídla? stehienka?) nakresliť na obal tváričky a pomenovať ich...a následne mu z nich pripraviť narodeninový obed. Haleluja. Prvý nepraktický darček je na svete.

Pokémon?!

Posledný neúnavný zberateľ pokémonov, to je on. Ale nemôžem mu predsa nachytať pokémonov. Alebo môžem? Jeden z tématických nápadov na narodeninový darček je cesta na ulovenie pokémonov. Niečo ako cestovanie po baroch pričom v každom bude mať za úlohu niečo vypiť aby dostal plyšáka pokémona alebo nejakú pokémon kartičku. Nie zlý nápad, len podnikov v ktorých by som to vykonala je pomenej. Hmmm....v každom prípade by ho mala čakať u mňa v práci torta v tvare pokélopty.

A skutočný darček je kde..?!

Najväčší problém je pre mňa vymyslieť mu skutočný darček. Niečo z čoho by mal nie len zážitok ale aj niečo čo by mu ostalo ako spomienka na to, nejaká drobnosť na ktorú ked by sa pozrel spomenul by si na ten večer. čo to má byť je však pre mňa stále otázne. čas sa mi kráti a nápadov mám menej a menej alebo sú čoraz bláznivejšie. Ostáva týždeň....
Ale tak vždy je aj plán B ktorý poteší každého chlapa, teda keby ten chlap bola žena (teda viete ako to myslím)


Ked môj muž padol ako tá kolka

25. srpna 2016 v 0:04 | ONA |  Minúty, hodiny, dni,...

Nezahráme si bowling?

Po vrátení z chaty som sa nalepila zas na môjho muža. Asi som ho trochu pridusila a tak sa rozhodol vniesť do nášho pokojného dňa novú aktivitu so zapojením viacerých ľudí. Tak nejak sa do zoznamu pridal bowling s jeho spolubývajúcimi plus novým kamarátom Tomom. Nebola som na prvý pohľad nadšená z toho, že by som tam mala byť jediné dievča (som čapták a počúvať perverzné vtípky-nie až také lákavé ako sa zdá) ale nakoniec to dopadlo lepšie ako som čakala.

Hádajte kto som?

Hra mi síce nešla (naučila som sa trafiť až ked ostatní prestali hrať) ale zato sa konečne môj muž opil. Akože skutočne
opil, nie tak, že by sme boli na tom rovnako ale tak...do zaspania. Problém v tom nevidím, pracuje vážne veľa a potreboval reset, problém bol v tom, že mu začalo harašiť. Ako ked chcel napodobniť hod Freda z Flinstonowcov a namiesto hodu si tresol guľou do kolena. či od bolesti alebo alkoholu, môj muž onedlho zaspal na gauči a v tom problém tiež nevidím....ale ked zaspí je ho ťažké zobudiť. Priam nemožné a tu nastávala ešte zábavnejšia časť programu.

Domov sladký domov

Nejako sme ho dostali na nohy, nejako som ho prezula, nejako sme zaplatili a nejako sme sa dostali domov. I ked tá cesta... Veľa padal, niesol ho na pleci opitý spolubývajúci čo ma asi iritovalo najviac lebo som čakala, že padnú spolu a roztrepú si hlavy. Celkom sa to striedalo. Raz som ho podopierala ja a bola som teda najdrsnejšia priateľka v okolí lebo akonáhle som bola milá tak sa na mňa zavesil celou váhou a hoci má 10kg tak sa mi podlamovali kolená. Inokedy sa ho zas pokúšal niesť opitý spolubývajúci ale vtom môj muž dostal energiu a utekal. (to bol asi najvtipnejší pohľad) a sem tam sme ho podopierali obaja čo bolo asi najhoršie.
Celou cestou som riešila dilemu či mám byť v pozícii nasranej alebo skvelej priateľky. Rozhodla som sa pre druhú možnosť a ked sme môjho muža konečne dostali do postele zbehli sme mu ešte všetci ku mne domov pre veci do práce.

Posledné slová


Takže spánok prišiel o druhej ráno ked som mu nastavila budík a vyzliekla mu zablatené rifle. Predtým však ako som úplne zaspala som jeho telesnej schránke povedala to, čo som chcela už dávno. To ako veľa pre mňa znamená a ako oňho nechcem prísť, aká som šťastná, že ho mám a že som ho konečne našla. Ano, uvedomujem si, že nebola šanca aby toto počul ale aj tak sa uľavilo môjmu srdiečku, že som to všetko tak pekne povedala. A spať!
Aleluja pred ôsmou sa zobudil a už snoval plány o tom ako nejde do práce. Stále pripitý so začínajúcou opicou, na stisnutie. Do práce nakoniec nešiel a navarili sme si na byte guľáš aj s Andrzejom a celkovo sme strávili pekný voľný deň. (uh áno bolo to včera)
Teraz akurát ide z práce ku mne a tak sa snažím napísať všetko čo potrebujem.

Krátke hlásenie s pokračovaním

19. srpna 2016 v 9:34 Denníček chorej mysle
Po dlhej dobe budem bez môjho muža. Síce len na víkend ale aj tak. Po posledných dňoch kedy sme boli takmer stále spolu a ja som si zvykla na zobúdzanie v jeho náručí som z tej zmeny nesvoja.
Včera sme boli s mojím mužom v kine, trochu traumatizovaný z filmu Sausage party sme sa zastavili ešte u mňa v práci a ja som cítila tie posledné chvíle a to ako mi bude chýbať. I ked možno je dobré, že si dáme od seba konečne pohov. (zas som sa až prehnane upla na osobu a to nie je práve zdravé)
Dôvod odchodu? Veľká partia z práce ide na chatu. Moje nervy. Na východ. Preboha.
Dúfam, že všetko dopadne dobre!
POKRACOVANIE NABUDUCE!


Stretnutie bielej a čiernej tváre

14. srpna 2016 v 22:47 | ONA |  Minúty, hodiny, dni,...
A tak sa konečne poznajú. Môj muž a môj otec.
Priznávam, že cestou k nám som bola nervóznejšia ja ale čím bližšie sme boli ku vchodovým dverám, tím som mala menšie obavy. Ved predsa môj muž je najlepší na svete, lepšieho na svete nieť a otec by bol slepec keby to nevidel.
Neviem čo v tej minúte prežíval môj muž ae asi mu nebolo všetko jedno ked som zazvonila na zvonček, ked sa dvere otvorili no najmä ked sa v dalších dverách objavil môj otec ako boh pomsty. Ten prísny pohľad poznám, znamená presný opak toho čo vidieť napovrch. A tak som sa od úľavy rozosmiala, už v prvej minúte to bol vyhrané.
Chlapci si trošku popili, trošku zasrandovali. (či už na môj účet alebo kvôli tomu, že môj muž je opálený a teda potmavší ako apač). Bola som od úľavy celkom unavená (a môj muž z alkoholu). Keby videl ten rozdiel čo ja cítil by sa rovnako. Myslím, že aj preňho dopadlo to stretnutie lepšie ako čakal i ked možno sa mýlim. Spoznal další kúsok mňa.
Dnešný deň sme strávili najlepším domácim obedom ktorý sme vychodili pri 5km prechádzke k prístavu, z ktorého nám pred nosom zdrhla lod. A tak sme si aspoň dali kofolu, poukazovala som mu priehradu či moju bývalú prácu. Cestou naspäť sme sa našťastie zviezli autobusom priamo do stredu Dychfestu a tak za zvukov dychovky sme si vychutnali zmrzlinu (ktorou som sa celá zababrala lebo neviem jesť a nanuk sa mi rozpadol) a výletnú plavbu lodou sme si vynahradili plavbou "vodným taxíkom".
Len hodinku sme späť v BA a ja mám pocit, že som ho nevidela týždne. Je to zvláštny pocit ktorý ma na jednu stranu desí a na druhú stranu uisťuje, že toto je tá cesta ktorú som vždy hľadala.

Skúška "ohňom"

9. srpna 2016 v 23:41 Minúty, hodiny, dni,...
Trucovito si sedím v tmavej izbe a okolo mňa pochodujú mačky. Neúnavne, akoby mi pomáhali nezaspať. Skúsim len prižmúriť jedno oko a už cítim pazúriky alebo zúbky čo ma prebúdzajú. Akoby vedeli, že mi vlastne pomáhajú.
Snažím sa nezaspať kým je môj muž na skúške v novej práci. Snažím sa ostať hore aby som vedela ako sa cíti, aké sú jeho pocity a čo dnes zažil. Aspoň v skratke. čakám kedy konečne skončí jeho "skúška ohňom" za barom aj pri pohovore s vedúcim. A čakám...a čakám...
Dnes ráno som mu nenápadko hodila do nohavíc (hádam aspoň trochu) povzbudivý odkaz a môj mačací talizman pre šťastie. Snád aby vedel, že som pri ňom aspoň takto.
Nie som nervózna, viem, že je skvelý. Možno to znie akoby som videla opäť cez ružové okuliare ale mám pocit, že konečne sa na partnera a celkovo vzťah pozerám bez prikrášlení.
Viem aký je, poznám jeho kvality, cieľavedomosť a pracovitosť. Je šarmantný, vtipný, šikovný...viem, že kolegov aj možno budúceho šéfa si hned získa. Má na viac ako si sám uvedomuje a to ho robí niekedy prehnane skromným.
Zajtra ho čaká ešte iná pracovná príležitosť. Niečo z úplne iného súdka, niečo v čom sa nepohyboval až tak priamo ako v gastronómii a ja cez to viem, že ked bude chcieť dokáže to. Ak si bude len o kúsok viac veriť, len o kúsoček viac. Potom bude len na ňom ako sa rozhodne, jediné čo viem je, že budem pri ňom nech to bude ktorákoľvek cesta. Viem totiž, že ked sa pre niečo rozhodne a do niečoho pustí tak bude najlepší ako len vie. Verím mu viac ako komukoľvek, verím mu viac ako sebe!
Och moje nervy len nech nezaspím.

Na hrane

9. srpna 2016 v 11:55 Denníček chorej mysle
Stalo sa niečo zlé, spravila som chybu ktorú som nečakala. Na jeden večer som padla do zajačej nory ako Alica v krajine zázrakov a bola som stratená. Najviac ma mrzí ako som vystrašila môjho muža a mojich priateľov. Mám však pocit, že aj ked som sa nejako z tej nory dostala, ten protivný králik ma stále sleduje. Ohlodáva moju myseľ a ja som na hrane.
Tento blog bol stvorený s jedným účelom a zrazu, sa akoby cesta k nemu rozmazávala.
Môj muž má svoj sen, plán ktorý chce mať vyplnený do 3-4 rokov. A ja neviem či som tá osoba ktorá by mala byť v tom pláne zahrnutá. Neviem, či so mnou len nestráca čas. Som len dieťa i ked sa snažím správať dospelo. Niekedy sa mi to darí viac niekedy menej. Niekedy vôbec.
Strach ma dostáva na kolená a ja neviem či plakať alebo sa vrhnúť na všetko bezhlavo. Neviem čo mám robiť. čaká ma ťažký rozhovor, bolestivý a keby som mohla vyhla by som sa mu. Neviem čo sa stane, musím sa zmeniť, o tom som už vedela dávno len či už nie je neskoro.....
Preňho by som urobila všetko. Možno sa za tieto dni stalo veľa vecí, ktoré asi nezodpovedali slovám ktoré tu píšem ale je to tak. Bojím sa však, že to už nevidí, že to čo sa stalo narušilo krehunkú rovnováhu čo bola v našom vysnívanom svete.
Tento týždeň, spravím to už tento týždeň a budem len dúfať, že....

Zoznámenie 2

5. srpna 2016 v 23:46 | ONA |  Minúty, hodiny, dni,...
Oneskorene ale predsa.
Blíži sa víkend kedy pôjdem môjho muža zoznámiť s rodičmi. Teda otcom (foter je loter!). A tak by som mohla konečne na blogu spomenúť aj zoznámenie s najstaršou sestrou, švagrom a synovcom.
Bezpochyby urobil skvelý dojem a s určitosťou viem povedať, že už teraz je na piedestále.
Prvý večer skončil...skončil až ráno. Môj muž so švagrom sa spoločensky unavili na terase. Ja unavená z ich rečí som sa rozhodla uložťiť na spánok ALE...len čo som zatvorila dvere počula som ako sa ich téma rozhovoru zvrtla na mňa. Sadla som si teda pod okno a počúvala. O tom, že som otcov maznáčik, o tom, že niekedy som precitlivelá a mala by som sa viac uvoľniť, o tom, že ako sa môj muž snaží nájsť ku mne tú pravú cestu bez komplikácii. A tak som sa trošku smutne odprevadila do postele a premýšľala nad tým. Má pravdu...ale s kľudnejším srdcom môžem povedať, že sa snažím. Kvôli nemu, aspoň trochu krotím ten oheň čo mám v povahe. Niekedy to ide lepšie, niekedy horšie. Ale to je na iný článok.
Druhý deň, ked obe chlapiny prekonali opicu sme sa rozhodli ísť na výlet. Pôvodný plán bol Jankov Vršok ale cez noc sa moto-preteky zmenili na návštevu KFC. A tak sme sa hodinu viezli autom do obchodného domu, napučili sa a opäť sa hodinu viezli domov. A popravde ľudia, bol to celkom fajn zážitok. Kto môže už len povedať, že zažil podobnú sobotu?
Večer všetkých zlomilo, len my dvaja sme si pustili horor, ktorý sme ani nedopozerali lebo sme sa báli (za nami bolo priveľa priestoru a jedna stena bola presklenná, ten horor možno ani nebol tak dobrý ako atmoška).
V nedeľu sme už cestovali domov a ako môj muž zaspal, kukala som ako si pokojne odfukuje, ako ním sem tam trhne alebo ticho zachrapká....musela som sa k nemu pritúliť, tak silno ako to len šlo. A hoci ma boleli kríže a vlak škrípal, chcela som aby tá chvíľa trvala ešte o kúsok dalej. Aby som si mohla uchmatnúť ešte o kúsok viac a nezavrieť sa zas do prázdnej izby a ticha....možno nabudúce...