Říjen 2016

Ranné štádia vzťahu

27. října 2016 v 10:59 | ONA |  Minúty, hodiny, dni,...
Ako sa zobúdzam vedľa môjho muža, študujem na sebe ranné zmeny, priam štádia "života" či vzťahu. Posledné dni vstávam do práce/školy skôr ako on. Každé ráno mi prišlo iné.
Jedno ráno sa pokúšam vstať čo najtichšie. Po špičkách si vezmem veci a precupitám do kúpelne. Pred odchodom ešte čupím pri posteli a len naňho pozerám. Ako kľudne spí, sem tam ho pohladím. Ako keby bol malé dieťa.
Druhé ráno, ked mám nejaké minúty k dobru a môžem sa k nemu ešte pritúliť sa cítim ako čerstvo zamilovaná priateľka. Akoby bol moja prvá láska a ja neviem ani dýchať bez jeho vône. Cestou z domu mu ešte napíšem správu aká som šťastná a zamilovaná.
Tretie ráno, ak som nevyspatá nesnažím sa ísť ani po špičkách, väčšinou zakopnem, do toho sa mi pod nohami pletie ukričaný kocúr, nič nestíham, akurát mu dať len rýchlu pusu a utekám v nohy a vidím len kopu povinností nového dňa. Ako poriadna manželka.
štvrté ráno polorozospatá sa šuchtám po byte, myslím na kávu. Všetko pekne stihnem, pobozkám ho na rozlúčku a odchádzam. Od dverí sa vrátim pre kľúče. Od dverí sa vrátim pre mobil. A ku koncu si uvedomím, že som si vlastne obula jeho topánky. Ako keby sme boli spolu roky a ja som už jeho senilná starenka.
Dnes sa mi zopakovala príhoda starenky a aj teraz sa cítim staro. Alebo niekde medzi starenkou a manželkou. Mám kopu povinností ktoré moc nestíham ale predsa vo mne nepanuje zvyčajný chaos ale taký lenivý pokoj.

Polročnica FX

18. října 2016 v 1:04 | ONA |  Minúty, hodiny, dni,...
Kedže väčšinu môjho času zaberá behanie medzi školou/prácou/mojím mužom, až teraz sa mi naskytla príležitosť sadnúť si pokojne vo vlastnej izbe s kocúrom na kolenách a napísať další dlhočizný článok (a popravde aj sa snažím nejako zamestanať kým mi práčka doperie).

Polročie

Inak povedaných 6 mesiacov najdivnejšie kľudného vzťahu v mojom živote. I ked on by možno nesúhlasil. Nakoniec sa moje plánovanie "oslavy" pozmenilo.
O pár dní neskôr som ho pekne pozvala na večeru, ktorá nebola ani romantická (vedľajší stôl obsadila veľká hlučná opitá partia, ktorá sa rozrastalatak rýchlo, že nám skoro sedeli na kolenách) a večera tiež nebola celkom večera kedže sme mali len grilované kuracie krídelká (ktoré mali byť vlastne niečo iné). Ale tak to predsa chodí. Prekvapil ma najmä môj muž, ktorý z ničoho nič "zablahoželal" k nášmu výročiu. Bud mu ušiel dátum a napadlo ho, že som rezervovala stôl aj kvôli tomu alebo....neviem. Možno ho len osvietilo.
Pokračovanie večera však už bolo....iné.

Dáme si len jedno pivo

Kto to pozná nech dvihne ruku. Naše kroky smerovali do jeho bývalej práce, kde sme chceli pozrieť jeho
spolubývajúceho. Popravde, ono by to skončilo len pri tom pive (aspoň u mňa) KEBY! Keby neprišlo Jägermeister
komando. V preklade pár polonahých dievčin ( s výzorom na 15 ale zmaľovaných na 60) sa točilo okolo polonahého
Jeleňomuža, ktorému zavesili aj parohy. A nám na krky vence. Asi málo vecí ma vie tak (bezpríčiny) vytočiť ako vidieť takto nejakých ľudí, predstavujem si ich "hrých" rodičov. (žeby sa ozvali nejaké materinské pudy vo mne?!). A tak som si jedného musela šupnúť aj ja,...aj druhého...aj....ani srnka netuší koľko ich pak bolo. Ale stihli sme si aj zasúťažiť v pribíjaní klinca do pníka, kedy môj muž samozrejme vyhral a aj sme sa skvostne vytančili. A viac toho vlastne z toho večera neviem....
Viem však, že na druhý deň mi bolo teda kvalitne zle. Každým pohybom som sa modlila nech žalúdok ostane na svojom mieste a vdaka kolegovy, že to za mňa vzal v práci lebo by som tam pravdepodobne umrela. A môj drahý muž ma zachránil zas vývarom a hranolkami (viac som z kebabu neriskovala).
Po vytriezvení a oddýchnutí sa teda další deň musel rozbehnúť inak. A to..

DUB FX!

Lístky boli kúpené už skôr a tak sme si pekne sadli na obed a pak ku mne do práce na pivko, kde sme čakali kolegyňu, ktorá mala ísť s náma. Bohužiaľ, zabudli sme na povestné meškanie ktoré má ona vo zvyku. Môj mužík obhrýzal snád už steny a hromžil, že ak nestihne začiatok.....
Našťastie prišla v hodine dvanástej tak, aby sme si stihli pred začiatkom kúpiť pivko a zaujať vhodné pozície.
Koncert bol skvelý. Nevedela som sa prestať unášať atmosférou, jeho talentom a dokonca ani publikom, ktoré bolo vskutku rôznorodé (od mladých divnesahýbajúcich ľudí po babičku s pivom v ruke). A samozrejme nemohla som po očku kukať aj na môjho mužíka, ktorý sa na ten koncert tešil oveľa viac ako ja a tak som bola šťastná, že si ho užil tak ako sa len dalo. Dokonca sme si aj zatancovali a on si kúpil šiltovku (a mne a kolegyni nálepky-moja už pekne zdobí noťas).
Pokoncerte sme sa už kľudne odobrali domov (ved jedna žúrka za týždeň stačí),

Pravdupovediac, dnes ma rozcítil jeden diel Priateľov a pristihla som sa pri predstave materstva a možno by som aj pomaly chcela dieťa. Ked ide o môjho muža, nebola som si nikdy istejšia ako teraz. Asi za to môže aj to, že o tom každý hovorí. A že sa ma to furt niekto pýta akoby to očakával. A možno len sa na mňa odvšadiaľ hrnú samé roztomilé deti. A možno by som to naozaj len chcela. A možno mi už skutočne zašibáva.

Vývar pre dušu

7. října 2016 v 21:24 Minúty, hodiny, dni,...
Dlho som sa neozvala ale nie preto, že by sa mi nechcelo. Snažím sa s mojím mužom tráviť čo najviac času. Meniny som zbúchla len letmo, čo ma trochu škrie lebo to nie je práve môj štýlale snád ho potešila aspoň čokoláda a cliper s mačkou do zbierky.

"Nig mi nerozhumie"

Choroba ma dobehla presne ako prudká zmena počasia. Cítila som sa ako kopa ničoho čo nemôže dýchať. Chcela som sa vyhýbať môjmu mužovi čo najdlhšie aby som ho nenakazila a popravde, tiež ma nemusel vidieť so sopľom až po kolená ale... už je to pre mňa viac ako nemožné a tak predsa...
Prekvapivo obetavo strávil čas nad sporákom aby mi uvaril liečivý vývar (ktorý vážne chutil skvelo a to musím pripomenúť, že ho varil poprvé). Prehovoril ma na lieky a staral sa o mňa tak, ako by som sa asi sama o seba nestarala.
Ešte síce nie som úplne zdravá ale nemôžem sa toho dočkať. Konečne ho poriadne vystískam bez strachu, že by som ho nakazila tou pliagov čo mám v sebe.
Na druhý deň, ked mi už bolo lepšie som mu to trochu oplatila a spravila burgre. Taktiež môj prvý pokus a tak dúfam, že nie je až tak super herec a chutilo mu naozaj.
Ale to som vlastne nechecela písať.

Polovičné výročie

Budúci týždeň to bude pol roka. Najpokojnejšieho a najšťastnejšieho obdobia aké si pamätám. Naistejšieho. Ako ked sa človek nadýchne z plných pľúc čerstvého vzduchu. Viem, že to nie je najdlhšia doba ale ja som si vlastne už od prvého mesiaca v sebe istá, že som spoznala svojho manžela. Nech to znie akokoľvek bláznivo.
Sem tam šliapnem vedľa, nechcem to robiť a neskutočne som šťastná, že má toľko trpezlivosti a pochopenia. Za to všetko mu chcem preto podakovať, aspoň nejakým spôsobom. Aspoň trošku.
A tak by som chcela utorok venovať rozmaznávaniu. Urobiť niečo bláznivé alebo možno aj nie. Možno si len niekde sadnúť na večeru, dať si sushi alebo zájsť do kina. Mini darček sú lístky na nedeľu na DUB FX. Chcem si to premyslieť, prejsť ten deň akoby nič a predsa aspoň trochu viac mu ukázať, že si ho vážim a cením si všetko čo pre mňa robí.
Nik nebude ako on.